Monkovou dolinou za kamzíkmi

Autor: Roman Ozorák | 22.1.2011 o 17:37 | (upravené 22.1.2011 o 19:12) Karma článku: 10,78 | Prečítané:  2382x

Uuuuf, to bola cesta. Až doteraz som netušil, akými cestami necestami nás povozí autobus, kým sa dostaneme z Popradu do Ždiaru - Strednice. Pred tromi týždňami sme si mysleli, že tá odbočka v Ždiari a následné stúpanie až ku vleku, bola vodičova iniciatíva, no dnes sme pochopili, že je to oficiálna zastávka. Skôr by sa patrilo napísať, že som pochopil, lebo pokiaľ ja som sa snažil silou vôle udržať autobus na ceste, priateľka vedľa mňa pokojne driemala. Našťastie, na konečnej v poriadku vystupujeme a túra za kamzíkmi sa môže začať.

 

Ponuka na dnešný deň je bohatá, no cieľ je jasný - Monkova dolina.


Pred necelým mesiacom sme tu mali zamračenú oblohu, no dnes je krásne slnečné počasie s pár stupňami pod nulou. Dediny pod nami sú ešte zahalené v hmle...


...no nad Belianskymi Tatrami je krásna modrá obloha. Ešte niekoľko panoramatických záberov a klesaním sa môžeme vydať k rázcestiu pod Ptošovskými Turňami.


Za sebou nechávame na dlhšiu dobu posledné známky civilizácie. Reštauráciu, ktorá je v tejto skorej predpoludňajšej hodine zatvorená a vysoké drevené koly, pri ktorých nevieme odhadnúť, na čo slúžia.


Okolitá tráva a nižšie porasty sa belejú srieňou. Pre nás to znamená, že nasledujúce, miestami zľadovatené, metre zdolávame aj za pomoci turistických palíc.


Chodník sa kľukatí pomedzi množstvo vývratov. Máme pocit, že za každým sa skrýva nejaká krvilačná šelma, takže si ani neuvedomujeme, ako sa naša chôdza zrýchľuje.:-)


Dnom doliny sa popri potoku dostávame k prvému rázcestiu. Od neho stúpa vozová cesta spočiatku mierne, neskôr sa však profil trasy stáva čoraz strmším. Stúpanie sťažuje aj od mechanizmov rozbahnená cesta.


Tá neskôr prechádza do úzkeho chodníka. Priesekmi medzi stromami máme možnosť vidieť masív Belianskych Tatier. Chvíľami je okolie ožiarené slnečnými lúčmi, no väčšia časť doliny je v tomto rannom čase v tieni.


Konečne sa dostávame nad hornú hranicu lesa. Nádherné výhľady na obec Ždiar a na Ždiarsku brázdu nás nútia obzerať sa za seba.


Vápencové skaly sú v týchto častiach dosť klzké, opatrnosť je na mieste. Jeden skalný prah je istený aj reťazami. Vzhľadom k vlhkosti a popadanému lístiu prídu vhod. Konečne do doliny začínajú dopadať slnečné lúče.


Hôľna časť je už takmer celá oslnená. S napätím očakávame, kde sa objavia kamzíky. Vymieňam si objektívy, nech som na ne pripravený. Priateľka ma medzitým zanechala niekoľko metrov za sebou. Gestikuláciou mi dáva najavo, aby som sa toľko nešmochtal, lebo už nejaké vidí.


Pridávam do kroku, čo asi desaťčlenné stádo zaregistruje a behom sa odo mňa vzďaľuje. Dúfam, že tam vyššie ešte nejaké ostali.


Krátky odpočinok a pohľad za seba. Zatiaľ čo nad Ždiarom je jasno, poľská strana sa topí v hmle, z ktorej vytŕča masív Troch korún, okolo ktorého sme včera v Prielome Dunajca prechádzali.


To je ono! Na toto som čakal. Misia je splnená. Ani nie desať metrov od nás sa pasú, či skôr prizerajú,  ďalšie kamzíky.


Jeden z nich „bojuje“ s malým smrekom. Keď ma zbadá, bezočivo mi vyplazuje od čučoriedok zafarbený jazyk.


K ďalším na ľavej strane sa snažím dostať čo najbližšie. Aj keď ma vidia, nemajú zo mňa strach.


Polhodinové fotostretnutie končím záberom na túto krásavicu. Do Širokého sedla nám ostáva už len pár desiatok metrov.


Minule to tu bolo prepchané ľuďmi. Teraz tu okrem nás niet živej duše. Na obed využívame celý stôl.



Ja si pre istotu najprv spravím ešte niekoľko panoramatických záberov. Už sa párkrát stalo, že som jedenie uprednostnil pred fotením a obloha sa medzitým zatiahla.


Dnes nič podobné nehrozí. Na poľskej strane je kopovitá oblačnosť, no tá sa vzďaľuje severným smerom.


Po výdatnejšom oddychu a prehodení pár slov s dvojicou, ktorá medzitým dorazila do sedla, pokračujeme serpentínami po strmšom svahu.


Časť chodníka do Kopského sedla je akoby vystrihnutá z indiánskych filmov.


Z najvyššieho miesta túry – Vyšného Kopského sedla – začína chodník klesať. Hoci koncom minulého mesiaca sme sa tu v niektorých miestach brodili snehom, dnes tu po ňom ostalo iba zopár fliačikov.


Pohľad na Košiare a Bujačí vrch nás sprevádza až do Kopského sedla.


V ňom sa trasa náučného chodníka končí. Pokračujeme po modrej značke vedúcej z Tatranskej Javoriny do Tatranských Matliarov.


Pri spätnom pohľade vidno väčšiu časť cesty zo Širokého sedla. K oblohe sa zľava týčia Muráň, Nový, Havran, Ždiarska vidla a Hlúpy.


Pred nami sa leskne hladina Veľkého Bieleho plesa.


Príjemným klesaním sme o chvíľu pri drevenom altánku, nachádzajúcom sa kúsok od neho…


…a po pár metroch aj pri jeho hladine



Skutočnosť, že sa blížime k jednému z najmalebnejších tatranských plies nás ženie dopredu. Ani nie o päť minút sme pri brehu Trojrohého plesa. Hoci nevyniká rozlohou, o jeho kráse sa to povedať nedá.


Cez kosodrevinu schádzam až k jeho južnému okraju odkiaľ vidím celú panorámu Belianok na jeho hladine.


Teraz sa v čase vrátime o tri týždne nazad a miesto k Chate pri Zelenom plese zídeme k Chate Plesnivec.

Opäť míňame rázcestník pri Veľkom Bielom plese a po zelenej značke klesneme na Rakúsku poľanu, ktorá je charakteristická veľkým množstvom vápencovej kveteny, z ktorej sa tu v letnom období šíri príjemná vôňa.


Úzky, ale dobre viditeľný chodník sa vinie pomedzi lúky a skupinky stromov. Slnko tejto časti Tatier pridáva na kráse.


Kde-tu ešte vidieť jedny z posledných, do diaľky žiariacich modrých kvetov Horca luskáčikovitého.


Pomaly začínajú pribúdať smreky a my sa vnárame do lesa. Po silnom vetre je tu niekoľko vyvalených a popílených stromov.

Strmou serpentínou zbiehame k Chate Plesnivec, ktorá je vsadená pod obrovské Skalné vráta. Časovú rezervu využívame na skoršiu večeru. Pri jednom stole spoznávame Jána Budaja v hlúčiku debatujúcich ľudí. Asi ich neoslovilo posledné referendum, keď práve tu trávia dnešné popoludnie.

Zvyšná časť túry do Tatranskej Kotliny vedie prevažne lesom bez možnosti vzdialenejších výhľadov do okolia. Pri Belianskej jaskyni ohrdneme ponukou poľskej dopravnej spoločnosti a k návratu domov využívame autobus popradskej SAD-ky.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Exministerska Schmögnerová: Nie som spokojná so Smerom

Korupcia a klientelizmus odčerpávajú značné zdroje, ale to nie je taká suma, ktorá by dokázala zmeniť zdravotníctvo a školstvo, tvrdí Brigita Schmögnerová.

KOMENTÁRE

Viete, čo je oveľa väčší problém ako utečenci?

Orbánova vlada sa pýta desivé otázky, no dáva ešte desivejšie odpovede.

SVET

Rusko o zostrelenom lietadle klamalo. Dôkazy si vymysleli

Pred dvoma rokmi ukázali zábery dokazujúce vinu Ukrajiny.


Už ste čítali?